Bola som INÁ a asi stále som

Kdekoľvek sme prišli, pútala som na seba pozornosť. Tancovala som, spievala, recitovala básničky, robila opičky, len aby boli " všetky oči na mne ". Aj dnes je tomu tak, síce netancujem, nerecituje, nespievam a nerobím opičky, ale verte, že po pohári, dvoch, troch dobrého vínka som hustá ako trojka plech.Milujem, keď mi mama rozpráva zážitky, ktoré mala so mnou ako s dieťaťom. Narodila som sa v 83. roku, kedy panie nosili tzv. cukrovú vatu na hlave. Takú pani sme raz stretli, dlho som sa na ňu udivene pozerala, zhlboka sa nadýchla a z plných pľúc a celej sily kričala aby ma všetci počuli / akoby inak / : " Mami, tá tetuška je strašne strapatá, prečo sa neučeše?" Tatina som mala spojeného so zelenou uniformou, moji rodičia boli veľmi mladí, keď som sa im prihodila ako "nehoda", za ktorú sú dnes veľmi radi. Mama si so mnou vykračovala, ja som pekne sedela v kočíku, oproti pochodovala celá perepuť vojakov a ja som s úsmevom na tvári ukazovala prstom na každého jedného a vykrikovala " TATA, TATA ". Nechcela by som byť v jej koži. Ževraj sa hanbila ako pes. Nečudujem sa. Aj dnes viem vytvoriť situácie, kedy sa ľudia zahanbia, ale o tom neskôr.Na strednej škole som sa od pondelka tešila na piatok. Môj jediný problém bol - kde zoženiem peniaze na víkend. Takmer každý víkend som cestovala zo Žiliny do Vrútok. Mali sme tam skúšobňu, kde som sa ja mohla realizovať ako vokalistka Hip-Hop ovej skupiny ZLÉ KONE. Na tú dobu sme boli Top. Ľudia chodili na naše koncerty, poznali sme sa s Rytmusom, Djyaksha atď. Keď si kliknem na youtube stále nájdem zopár piesní, ktoré sme nahrali. V daždivom dni som znela celkom fajn. Vidíte, zase to robím, prezentujem sa.Moje prvé vystúpenie si pamatám akoby to bolo včera. Nešlo o koncert v žiadnom Lalinku, Hornej Marikovej či Považskom Chlmci. Išli sme do Prahy. Do Roxy. Bola som skutočne nervózna, no šťastná zároveň, že ma chalani vypýtali a rodičia pustili. Všetko dopadlo na výbornú, požičané kapsáče a mikina Fruit of the loom od kamarátky Zuzky mali úspech, dokonca ma chcel na spoluprácu Syndrom Snopp a stretla som sa aj s Peneřmi strýčka homeboye.Jedno z ďaľších vystúpení bolo v Martine v Múzeu. Z choroby som bola rozbitá ako čínsky porcelán, ale dala som to. Odspievala som, čo sa mi dalo a chalani ma nasadli do auta, v ktorom sedel ON a mal ma zaviezť do skúšobne, aby sa oni mohli spokojne zabávať na after party, ale hlavne, aby som sa ja liečila, oddýchla si a nemusela sa sama trmácať vlakom v noci do Žiliny.Spomínam si, ako krásne voňal, tažkou, korenistou, prenikavou vôňou Obsession, ktorá tak super voňala iba na ňom. Mal pekné črty tváre, žiaden placatý nos, vypuklé oči, vyťahané uši. Vysoký, štíhly, galantý. Pristavil svoj čierny Opel Astra, z ktorého znel Notorius, vystúpil, pozdravil ma, otvoril mi dvere, ja som nasadla a so smrťou v očiach sa pozrela na chalanov, či to naozaj myslia vážne, či ma naozaj ide odviezť tento muž, černoch, ktorého nepoznám a ešte sa ho aj bojím. Môj pohľad pochopili, kývli hlavou, rukou, on pozrel na mňa, ja na neho a verte alebo nie, cítili sme to rovnako.Nato sme však prišli až oveľa neskôr....TO BE CONTINUED / NAPOKRAČOVANIE...