Rozhodol sa odísť

Po Martine sme sa dokázali prechádzať ruka v ruke a nikto na nás neukazoval prstom, nikto neútočil, dokonca sme sa nestretli s rasistickými poznámkami na adresu môjho priateľa. Preto som milovala a dodnes milujem Martin. Ľudia sú tam iní. Nezadubení. Otvorení svetu. Asi to bude tým, že sú dlhé roky zvyknutí na zahraničných študentov.Spomínam si na jedno super odpoludnie, písal sa rok 2002, hrali sme vo finále proti Rusom (hokej), Demitra dal gól, vyhrali sme 4:3 a stali sa Majstrami sveta. Tie oslavy... Objímal sa každý s každým, ľudia sa tešili, oslavovali, jedli, pili, skandovali. Bolo to úžasné. Ten pohľad na môjho priateľa, ktorý nám tak veľmi fandil. Vždy tvrdil, že je tak trochu slovák. Mal rád náš národ. Nespomínam si, že by niekedy povedal niečo zlé na slovákov. Bol a dodnes je veľmi dobrým a čestným človekom. Mal a má množstvo priateľov. Nepoznám človeka, ktorý by ho nemal rád.Milovala som pohľad do jeho očí. Vždy žiarili, boli plné lásky, spokojnosti, dobra. Viacerí ľudia zvykli hovoriť, že keď bude odchádzať, pol Slovenska bude plakať. Tak aj bolo. Ale o tom neskôr.Jedného dňa mi oznámil, že musí odísť. Prečo? Kam? Na ako dlho? Kvôli čomu? Už ma nemiluje? Rozchádza sa so mnou? Čo som spravila? Asi si viete predstaviť, ako som to vnútorne prežívala.Mala som 17 rokov. Bola som naivná, mladá, zamilovaná...Ráno, keď sme sa zobudili, bolo identické ako inokedy. S tým rozdielom, že som nedokázala rozprávať - za čo mohla hrča v mojom hrdle. To ticho sa dalo krájať. Sedela som za stolom v kuchyni a tupo sledovala, ako si zatvára kufor. Zavrel okno, vypol televízor, tentokrát nie preto, aby sme sa mohli oddávať jeden druhému, ale preto, že odchádzal. Vo výťahu sa mi kotúľali krokodílie slzy po lícach. Nedokázala som to zastaviť, ovládať.Celá som sa chvela. Rúcal sa mi svet. Opúšťal ma človek, ktorého som milovala najviac na celom svete. Slzy tiekli prúdom ešte niekoľko dní. V taxíku som sedela vzadu. Držal ma za ruku. Dodnes sa smejem, ako to dokázal. Div si ruku nevykĺbil. Vo vlaku sa ma snažil rozveseliť, spomínal vtipné príhody, rozprával o nás, o tom, ako sme sa stretli atď. Cesta z Vrútok do Žiliny bola tou najkratšou v mojom živote. Pocitovo trvala minútu / dve. Vystúpila som, on pokračoval ďalej, smer Bratislava hlavná stanica. Stála som na peróne a nedokázala spracovať fakt, že ma neopúšťa navždy, že ide IBA na dva týždne navštíviť rodinu. Bola som zúfalá, naivná, hysterická, zamilovaná, pobláznená, opantaná a zároveň milovaná.Vlak odchádzal a spolu s ním aj moje srdce. Zostala som na pár dní sama, bez duše, bez chute do života, bez emócií, bez neho. Boli to tie najťažšie dni, ktoré som kedy po jeho boku zažila.Dnes sa smejem, ako tragicky som to celé prežívala, zároveň si však prajem vrátiť sa do tých čias aspoň na jeden deň. S dnešným rozumom a skúsenosťami viem s istotou povedať, bola to úprimná, čistá láska. Tá, ktorú voláme PRVÁ.