Rodená klamárka

Čakal ma na stanici. Nemeškal nikdy. Vždy prišiel načas a s úsmevom na perách.Pootvorené okná na aute, vietor vo vlasoch, motýle v bruchu a vedomie, že mám priepustku na 6 hodín ma robili naozaj voľnou.Do Prievidze sme dorazili po cca 3 hodinách. Áno, stáli sme viac krát. Nemusím Vám opisovať kvôli čomu. Aj tak by to administrátor zmazal z dôvodu porušenia podmienok publikovania.Mala som necelé 3hodiny nato, aby som ležala doma v posteli. Zábava gradovala. Dievčatá kupovali môjmu priateľovi drinky v domnienke, že s ním nadviažu iný ako kamarátsky kontakt. Vždy sa zdvorilo poďakoval, tváril sa, že si odpil, drink posunul bokom a pohľadom a gestami naznačil, že ja som tá, ktorá je pre neho stredobodom pozornosti. Dával mi pocit jedinečnosti, ktorý bol tak jedinečný ako pocit byť stredobodom pozornosti. Žiadna iná žena pre neho nehrala prim.O 12-tej som mala večierku. V čase, keď zábava v klube gradovala. S maximálnou istotou som zodvihla telefón a zavolala mame : " Mami, som v poriadku, iba sa nám pretrhol klínový remeň na aute, musím prespať v Martine." Po schválení rodičmi, sa zábava v klube skončila.Nasadli sme do jeho auta a rútili sa smer Martin-Ladoveň.Jeho byt bol obyčajný a pekný. Malá útulná predsieň, kde som si odložila kabát, vpravo kúpeľna a toaleta. Cez predsieň sme vošli do izby. Bola veľká. Pustil televízor, všimla som si veľkú posteľ. Vošla som dverami vľavo do kuchyne, aby som si nabrala pohár čistej vody.Vošla som naspať do izby, kde už on sedel na gauči a úpenlivo na mňa hľadel. Zmocnila sa ma neistota. Čo tu robím? Prečo som tu? Prečo som sa nenechala zaviezť domov? Čo ak naši prídu nato, že som klamala? Pre Boha, veď neberiem antikoncepciu. Je pravda, že černosi majú...???Stála som tam ako obarená a sŕkala čistú vodu. Rukou potľapkal po gauči, aby som si prisadla.Počula som jeho dych, cítila som jeho voňu, bála som sa pohnúť. Začal ma bozkávať pomaly a nežne. Čakal, čo sa bude diať. Jeho bozky mi chutili, tak trochu neohrabane som mu ich opatovala. Ruky mali tendenciu pohnúť sa, ale nevedeli, ktorým smerom. Na všetko bol čas. Veď sa predsa pretrhol klínový remeň.V televízore dievča rozprávalo o nutnosti zavolať na audiotext a hlas v mojej hlave mi vravel : "Choď domov, len choď domov."Nešla som.Jeho ruky som cítila všade. Vo vlasoch, na krku, prechádzali mi po chrbte, dotýkali sa mojho pozadia. A mne sa to páčilo.Strácala som pojem o priestore a čase. Nechala som sa unášať situáciou. A tá gradovala. Veľmi príjemným a nenásilným spôsobom. Keď Vám niekto vyzlieka oblečenie pol hodinu, je to vzrušujúce. Áno, 50 odtieňov šedej má niečo doseba, ale toto malo viac.Zrazu som tam ležala v spodnom prádle. V takom tom nemožnom, kde vrch mal inú farbu a spodok inú, a vôbec mi to neprekážalo. Nie ako dnes, keď všetko musí ladiť so všetkým a pomaly sa nieje pred kým vyzliekať, lebo všetci sa tvária ako Christian Grey alebo vôbec neexistujú.Na televízore sa spustil časovač vypnutia a my sme tam zostali v úplnej tme, ja, on, tlkot našich sŕdc a hlasný dych, ktorý sa stupňoval.