Slovák Slovákovi nepomôže

Nieje tomu tak dávno, čo som sa vrátila po dlhšom období zo zahraničia. Spoza veľkej mláky. Okrem krásnej prírody som si maximálne užívala každý Boží deň. Venovala som sa sama sebe, stretávala som množtvo nových ľudí, počúvala rôzne životné príbehy.Celý môj doterajší život sa točil okolo cestovania a práce v zahraničí. V určitom momente som si však povedala, doma je doma, mám tam priateľov, rodinu, vraciam sa. Tak tomu bolo aj tentokrát. Hneď po mojom prílete do Prahy som prosila zamestnanca letiska o asistenciu s mojou batožinou. Bolo tesne pred Vianocami, ja so 6-timi kuframi, ruksakom, kabelkou, maximálne unavená po X hodinách letu a časovom posune. Pomoc s kuframi som nechcela zadarmo, až taká naivná niesom, veď sme predsa v Českej republike. Ruku si s nimi môžeme podať. Hanba Nám! Slovák Slovákovi nepomôže, nieto Čech Slovákovi. Aby som sa ale vrátila k pointe. Pani mi vraví : " No čo, mladá pani, ako Vám pomôžem?". Vzápatí ma vysmiala, či mi to nemá ísť tak "náhodou" pomôcť tlačiť sama. Samozrejme nezabudla podotknúť, že za tých pár korún, ktoré zarába, to hádam po nej nebudem chcieť. Taká služba nieje zadarmo, objednáva sa iba cez internet. Nato som mala myslieť skôr. Nech sa spamatám, je predsta 11 hodín v noci, všetci sú už doma. Načo som toľko kufrov vliekla. Keď mám toľko peňazí na toľko batožiny, mala som si to zabezpečiť. Čo vlastne v tých kufroch mám. Len aby sa mi nestalo, že ma prešacujú a blá blá. Kurník šopa!!! Načo sa ma do Piešťan pýta, ako mi môže pomôcť, keď aj tak ma má v paži a nemá minimálny záujem pomôcť mi. Ja pozitívne naladená, nainfikovaná úsmevom z Kanady som jej poďakovala, nech si nerobí starosti, že jej prajem pekné sviatky a nejako to už zvládnem. Nezvládla som. Tlačiť dva vozíky je nemožné, aspoň pre mňa. Pomohol mi starší nemecký pár. Irónia, však? A to som ich o pomoc ani nemusela prosiť, ponúkli sa sami, keď videli, ako sa s vozíkmi trápim.Poďakovala som sa, rozlúčila, na incident som zabudla. Za EXITom ma čakala kamarátka a už sme mali iné starosti na klábosenie. Tento "MOJ" pozitivizmus mi nevydržal ani len mesiac. Moja snaha v obchode prihovoriť sa predavačke pri platení - skončila katastrofálne. Na moju otázku, ako sa má, som dostala odpoveď, no ako sa asi môže mať, keď je tu už 9 hodín. A za 350€ mesačne. Všade a všetci negatívni. Keď zastavím autom na priechode pre chodcov, aby chodci prešli, vždy sa nájde niekto, kto ma vytrúbi a ukáže mi prostredník. Ak idem parkovať v podzemnej garáži, vyhliadnem si miesto, predpisovo obídem dookola, aby som nešla do zákazu vjazdu. Len čo prídem, parkuje tam iný muž. Na moju otázku, či ma tam môže pustiť, že som išla dookola, zatiaľ čo on vošiel do zákazu, na mňa vyberá z vrecka opať prostredník. Častuje ma rôznymi " nadávkami" a ja s nemým úžasom šoférujem hľadať iné miesto. V obchode stojím v rade s jedným chlebom, predo mnou x ľudí s nákupom na celý mesiac, slušne sa pýtam, či ma pustia, hádajte odpoveď. Nedaj Bože sa pri platení faktúry informujem na produkt, ktorý využívam, za mnou počujem cukať ľudí, ako som si vôbec dovolila zdržiavať a predo mnou obraz predajcu, ktorý nado mnou gúľa očami. Och, čo energie mi to ubralo a uberá dodnes.
Sme tak zamračení ľudia, priam nasrdený národ, že sa mi tu nechce zostávať. Čo sa to s nami deje? Nevieme sa radovať z toho, že sa ráno zobudíme zdraví? Prečo si nehľadáme také zamestania, ktoré nás budú baviť? Prečo nedokážeme odmietnuť platy, ktoré nám nepokryjú ani len základné potreby? Je to preto, že sa bojíme? Že nebudeme mať z čoho zaplatiť nájmy a bežné výdavky? Keby tak urobil každýjeden, zamestanávatelia by boli nútení platy zdvihnúť a potom by sa snáď aj predavačka v potravinách usmiala.Prečo ideme častokrát pod svoju cenu? Prečo sme k ostatným nepríjemní ? Je to preto, že sme sami nespokojní so životmi, ktoré vedieme? Vykonávame práce, ktoré nás nebavia, len aby sme uživili rodiny? Dokedy budeme len frflať pri pive, káve, víne, cigarete? Kedy v nás nastane zlom a zmeníme zaužívaný " systém"? Kedy sa zomkneme a budeme držať spolu ako národ? Drieme v nás stále pozostatok komunizmu, v ktorom všetci šúchali nohami a uspokojovali sa s tým, čo je?Jedna z množstva vecí, ktoré ma privádzajú do šialenstva je otázka : " Ako vám môžem pomôcť?" od človeka, ktorý nemá záujem pomôcť mi...